Divoký Kyrgyzstán I. 

Mnoho ľudí sa pri zmienke o Kyrgyzstáne na mňa pozeralo zvláštne. Buď nevedeli, kde sa nachádza, alebo si nedokázali predstaviť, čo sa v tejto zemi nachádza. Kyrgyzstán leží v strednej Ázii a súsedi s Čínou, Tádžikistánom, Uzbekistánom a Kazachstánom. A prečo sme sa teda nakoniec rozhodli pre Kyrgyzstán? Aspektov bolo viac...Po prvý krát nás Kyrgyzstán zaujal z knížky Dokonalý Život, kde autor popisoval pohľad na jazero Issyk - Kul. Rok po tom som objavila cestopis o Kyrgyzstáne, ktorý sme hneď navštívili a po cestopise bolo rozhodnuté! 

Hneď ako padlo rozhodnutie na návštevu Kyrgyzstánu, tak sme sa spojili s dvoma Čechmi, ktorí cestovali po strednej Ázii autom z Čiech a našli sme spoločný termín, kedy by sme sa mohli k ním pripojiť a precestovať s nimi Kyrgyzstán. Netrvalo dlho a našli sme letenky okolo 12 500Czk na osobu s Turkish Airlines. Ceny sme neriešili, pretože do Kyrgyzstánu sa málo kedy vyskytne zľava, a  rozhodovali sme sa na poslednú chvíľu.

Prvú zastávku sme samozrejme zahájili v našom obľúbenom Istanbule, kde sme už raz výlet absolvovali, a tak sme vedeli, že sa metrom z letiska veľmi ľahko dostaneme do centra k Mešitám, ale pre tento krát bola našim hlavným cieľom  cisterna Jerabatan, ktorá stála za krátku prehliadku a obľúbený Veľký Bazar, kde bolo naším primárnym cieľom ochutnať turecký kebab :). 

Nočný let do Kyrgyzstánu sa moc nevydaril, a tak sme si moc nepospali. Ráno z letiska sme si našli maršutku - minibus (ano ich verejná doprava funguje veľmi podobne ako v Gruzii) a nechali sme sa doviesť na novú, hlavnú autobusovú stanicu, odkiaľ sme pokračovali do Narynu, kde sme sa mali stretnúť už s Ondrom a Katkou . V hlavnom meste Biškek nájdete dve autobusové stanice ("autovakzal"). Novú - západnu autobusovú stanicu, odkiaľ jazdia diaľkové spoje a Starú - severovýchodnu stanicu, odkiaľ jazdia maršutky do okolitých mest. Maršutky jazdia väčšinou len doobeda. Poobede môžete využíť možnosť zdieľaných taxíkov. Pokiaľ ste si predstavili, že za taxík necháte majlant, tak vôbec nie! Výjde vás možno na rovnakú čiastku ako maršutka a častko krát ste veľkou zábavkou pre ľudí z Kyrgyzstánu, ktorí s vami taxík budú zdieľať :). Určite sa nebojte vyjednávať ohľadne ceny!

Po príchode do Narynu sme sa stretli s Ondrom a Katkou a po nákupe potravín a jedle sme mohli pokračovať k nášmu prvému cieľu, ktorým bolo jazero Kel - Suu. Toto jazero súsedi s čínskymi hranicami, a k jeho vstupu budete potrebovať povolenie. Toto povolenie stojí okolo 1000 - 1200 Czk na hlavu, a môžete si ho vybaviť priamo v Kyrgyzstáne cez infocentrum, alebo na diaľku cez nejakú turistickú agentúru. Jazero sa nachádza vo výške 3500 m.n.m. a táto oblasť je zaujímava aj tým, že tu uvidíte mnoho sysľov a "chlpaté kravy" menom Jak. 

Cesta k jazeru bola autom celkom náročná a zničená. Pokiaľ nemáte nejaké terenné auto (aj keď my sme to dali dodávkou :)), tak môže byť celkom náročné sa tam dostať. Nám zabrala cesta z Narynu k východzemu miestu asi tak 5 - 6 hodín. Hneď ako sme prišli, tak sme si našli miestečko na stan, uvarili si véču a šli spať. Boli sme celkom mŕtvi z časového posunu, ktorý je v Kyrgyzstáne v letnom období posunutý o 4 hodiny dopredu, a v zimnom období o 5 hodín . Spali sme celkom vysoko, asi tak okolo 3400 m.n.m., a bolo to fakt cítiť. Zažila som asi najchladnejšiu noc v mojom živote, takže sme s Lukym naspali tak tri hodiny. 

Ráno, celkom unavení a bez energie sme sa autom priblížili k osade Kok - Kyia, kde bolo pár campov a dve kyrgyzstánske rodiny. Tam sme si u jednej kyrgyzstánskej rodiny zajednali jedlo, samozrejme, že za poplatok a vydali sa k jazeru. 

Príroda a cesta bola úchvatná. Vďaka mnohým divokým koňom, sysľom, ale aj dych berúcich výhľadov som úplne zabudla na zimu v noci a užívala som si okolie. Nadšenie opadlo vo chvíli, keď sme prišli k jazeru a zistili sme, že je vysušené :). Preto ako vždy radím... čítajte si mnoho pred cestou :D. Ja som to nejak neriešila, a ono to proste nedopadlo úplne podľa predstáv. A prečo bolo jazero vysušené? Pretože nebola poriadna zima, a tak nebolo dostatok ľadovcov, z ktorých by mohlo jazero vzniknúť.  

Každopádne, kedy sa vám naskytne pohľad na totálne suché jazero s mega hlbokými prasklinami? Bolo to ako v nejakom katastrofickom filme :)..Samozrejme, že menšie sklamanie bolo, ale náladu mi hneď vylepšila ta krása v okolí, a ani v najmenšom som neľutovala tento výlet. 

Po návrate na nás čakala kyrgyzstánska rodina, ktorá pre nás pripravila večeru. Chvíľku sme s nimi podebatovali, teda najviac Ondra, ktorý ovláda ruštinu, a ja som mierne rozumela, ale väčšinou keď som odpovedala, tak mi nikto nerozumel ani slovo. V Kyrgyzstáne hovoria totiž najviac ruským jazykom, ale vo veľkých mestách nájdete mnoho mladých, ktorí hovoria aj anglicky. 

Po jedle sme sa vydali autom na cestu späť, kde sme asi v polke ceste zastavili, a začali sa ukladať na spánok. Keď už sme totálne spálení od slnka a unavení začali zaspávať...samozrejme muselo niečo prísť :D... nejaké zviera začalo okolo nášho stanu neustále chodiť, a dokonca aj pár krát na náš stan "zaútočilo". Všetko sa dialo samozrejme na mojej polke stanu, takže  Luky si v kľude spal ďalej, kedy ja som naspala opäť tak štyri hodiny. Ráno sme vydedukovali, že to bol asi syseľ, ktorému sme zabarikádovali cestu domov.  Každopádne po ďalšom životnom zážitku so zvieratami v divočine som sľúbila sama sebe, že už NIKDY nebudem spať mimo camp (haha). 

Po raňajkách a hygiene sme pokračovali k jazeru Sonkol, kde sme mali v pláne prespať v tradičnej jurte a urobiť si výlet na koňoch...až na to, že po niekoľko hodinovej ceste, ktorá bola úmorna hlavne pre šoféra sa nám k jazeru Sonkol v nadmorskej výške 3016m nepodarilo doraziť. Dôvodom bola spojka, ktorá Ondru trápila už nejakú dobu a v najväčšom kopci pred samotným jazerom sa rozhodla vypovedať službu. Nezostávalo nám nič iné, len sa otočiť a na neutráli sa nejak dopraviť k najbližšej dedine, kde by sme si mohli eventuálne nájsť odvoz do Narynu, alebo odťah. Samozrejme, že ani tam sme sa nedostali, keďže pár kilometrov pred dedinou sa vyskytol kopec, ktorý sme jednoducho nezvládli výjsť a zablokovali sme tu mini hlavnú cestu :). Snažili sme sa dodávku do kopca vytlačiť, ale na to nás bolo príliš málo... až do doby kým nezastavila ďalšia dodávka plná asi desiatich ľudí, ktorí nám prišli na pomoc. Takže posílení ľudskou silou a dodávkou číslo dva sa nám podarilo prísť do najbližšej dedinky. Cestou tam sme sa rozhodovali čo ďalej, adrenalín stúpal... Bolo to celkom nepríjemné, pretože sme nechceli opustiť Ondru a Káťu, ale zároveň sme mali na Kyrgystán obmedzený počet dní na rozdieľ od nich....Nakoniec padlo rozhodnutie, že sa delíme a pôjdeme svojou vlastnou cestou.... Našťastie nám ľudia z dodávky ponúkli odvoz do Narynu a my sme sa tak extrémnou rýchlosťou zbalili, rozlúčili a pokračovali ďalej......